SLNOVRAT

Písať o slovenskom folku je veľmi ťažké. Mýlia si ho s country, folklórom alebo šansónom. Folk síce má z každého čosi, ale definovať ho znamená pribrať nielen veľa prvkov zo zmienených žánrov, ale pridať k tomu aj spontánnu pesničkársku tradíciu, určité sociálne podmienky, ktoré existujú iba vo veľkomestách a to najdôležitejšie - osobnú zaujatosť autora a interpreta na zmysle spievaného textu. Pri vymenúvaní všetkých týchto základných folkových kritérií, musí nutne každého napadnúť, či na Slovensku môžeme už hovoriť o folku ako o existujúcom žánru. Ešte pred takými piatimi rokmi by bola odpoveď' záporná, alebo prinajlepšom vyhýbavá; existovali síce pokusy - Hammel, Ivaška, Šukajlová, Homolová - ale bola to "len" snaha o konštituovanie žánru a navyše hlavní protagonisti sa folku stratili či v strednom prúde, či v šansóne. Z "priekopníkov" ostala len Zuzana Homolová; jej meno si však viac pamätajú v Čechách, kde spoluúčinkovala s tamojšími poprednými interpretmi folku typu Mertu či Lutku. A tak po "panenských" pláňach slovenského folku sa preháňali najmä country a westernoví kovboji, ktorí sami nevediac, či nechtiac vediac, kam patria, cajchovali svoje vystúpenia prívlastkom - "folkové".

V bratislavskom klube Roland bola 1. marca 1979 premiéra novozaloženého (vlastne prvozaloženého) pesničkárskeho združenia Slnovrat. Kamaráti kamarátov a známi známych, ktorí vtedy zaplnili sálu, zväčša poznali iba jedného či dvoch účinkujúcich, ale aj tak boli Ivan Hoffman, Miloš Janoušek, Julo Kazimír, Olo Lachký, Peter Michalovič a Dušan Valúch pre slovenskú hudobnú scénu úplne neznámi. Pohl'ad na ich začiatky a vývoj z odstupu štyroch sezón existencie Slnovratu už môže zaznamenať viac ako oprávnenú existenciu slovenského folku. Pesničky, ktoré spievajú za sprievodu akustickej gitary, sa pomaly ale s prekvapivou istotou stávajú akýmsi základným materiálom našej hovorovej reči a čo je najdôležitejšie - ich zvuk sa od "zvuku ulice" nelíši, nie je jeho umelou napodobeninou.

Publikum si cení prácu členov Slnovratu - všetky ich koncerty sú už vopred beznádejne vypredané. A názory odborníkov? Účinkovali na obidvoch prehliadkach najkvalitnejších interpretov slovenskej populárnej hudby, ktoré organizovala redakcia na Koncertoch Populáru; minulý rok patrili medzi najzaujímavejšie zjavy domácej tvorby na Bratislavskej lýre (Malej poetickej lýre), hrali na druhom Blues na Dunaji a prichádzajú ponuky na účinkovanie v českých kluboch, kde rozhodne o konkurenciu nie je núdza.
IVAN HOFFMAN

Narodil sa 27. novembra 1952 v Martine. Osem rokov sa učil hrať na husle, v pätnástich hral na sprievodnej gitare v skupine Breakers. Pred vznikom Slnovratu úzko spolupracoval s Petrom Michalovičom. V prvých fázach združenia patril k jeho hlavným osobnostiam. Pracuje ako fotograf v bratislavských Umeleckých remeslách. Jeho pesničky sú predovšetkým pokusom o orientáciu v zložitých a viacvrstevných problémoch súčasnej, industrializovanej spoločnosti. Snaží naučiť seba i svojich poslucháčov rozlišovať hodnoty života. Keďže sám hľadá, najdôležitejšia je práve snaha nájsť, a je to ustavičná konfrontácia s publikom. Ivan každú svoju pracovnú činnosť konfrontuje s osobným výlučne intímnym svetom a snaží sa nájsť východisko, ktoré by nebolo zlatou strednou cestou, ale aj harmonickým porozumením. Preto mu robí veľkú starosť odlíšiť názor vychádzajúci zo skúsenosti od bežného kompromisu. Keďže patrí k dôsledným ľuďom a text pesničky je po zaspievaní definitívny, píše ich na spôsob permanentného dotazníka medzi sebou, svetom a publikom.
MILOŠ JANOUŠEK

Narodil sa 16. júla 1952 v Bratislave. Na základnej škole sa naučil hrať na gitare a postupne narastala túžba písať si texty. Prvé verejné predvedenie jeho tvorby bolo na beatovom festivale v podaní Griglákovej skupiny Inside of Fire. Roku 1971 odišiel študovať na Lekársku fakultu UK do Prahy. Tam sa zoznámil so všetkými poprednými českými folkovými interpretmi a pochopil základné kritéria a zmysel tohto žánru. Hrával v "Nerudovce" v súbore Divadlo za školou a s 1'udovkou na vltavských parníkoch. Po návrate do Bratislavy založil divadlo Filoxéra. Neskôr začal účinkovať v divadle Pegasník a začal spolupracovať s Dušanom Valúchom. V súčasnosti pracuje ako hygienik v Bratislave, je spoluzakladateľom Slnovratu a jedným z jeho hlavných protagonistov.

Prahy si priniesol túžbu rozospievať svojimi pesničkami publikum - hneď' na koncerte. O tom, že mal dobrých učiteľov, sa možno presvedčiť u Rolanda vždy, keď' vystúpil a zahrá niektorú z piesní Prvý let, Voľné miesto vzadu, či Nový rok. Pesničky sú neopakovateľne janouškovské. Keďže je dobrým gitaristom, môže si dovoliť oveľa dôraznejšie inštrumentálne podfarbovať každú pesničku a určovať tým jej atmosféru. Úsmev nad vážnosťou, s akou berú niektorí životné banality, patrí k jeho najtypickejším prejavom. Okrem tejto - mierne komediálnej podoby - je neúprosným kritikom falošného a plytkého, čo pretrváva v životnom prejave meštiackeho myslenia. To je napokon typickým javom pre celý Slnovrat a folkovú tvorbu vôbec. Janoušek to však robí s nebývalým vkusom a citom.

JULO KAZIMÍR

Narodil sa 10. mája 1953 v Trenčíne. Od siedmich rokov býval v Bratislave. Rok sa učil na ĽŠU hrať na gitare. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave a v súčasnosti lieči ľudí v Galante. V Slnovrate hrá a spieva spolu s priateľom Lachkým (ten je lekárom v Trnave). Predtým spolupracoval s Petrom Michalovičom a Ivanom Hoffmanom.

Kontúry Slnovratu dotvára melodickými, vokálne rozvetvenými (vďaka Lachkému) pesničkami. Jeho nenápadný, na pohľad nepriebojný prejav nesie v sebe postreh a názor "slušného človeka", ktorý dokáže dlho a trpezlivo pozorovať život okolo a potom rovnako pokojne, ale nekompromisne o ňom referovať. Pesničky Ty mne a ja tebe, Ulica, Čosi sme si dlžní alebo Kamenné schody, môžeme bez rozpakov zaradiť k základnému materiálu slovenskej občianskej spievanej poézie. Svoje zážitky abstrahuje v podobe minipostrehov, ktoré potom skôr v bežnej, pocitovej, ako patetickej teatrálnej podobe, podáva poslucháčovi.

Z ďalších tematických snažení Jula Kazimíra treba spomenúť ešte "drobné" prúdy smerom k replikám na stredovekú baladu (Lorelay), čierny humor (Záhrobný song I. a II.) a ponášky na obrodeneckú poéziu (Trnava).
PALO MALOVIČ

Narodil sa 23. júla 1952 v Bratislave. Absolvoval Ľudovú školu umenia, jeden cyklus hry na husle. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave a v súčasnosti napráva pretrénované telá našich športovcov na Klinike telovýchovného lekárstva v Bratislave.

Od roku 1967 do roku 1977 hrával v rôznych folk-rockových skupinách, kde tu aj v ľudovke. Do Slnovratu prišiel v apríli 1979, teda nepatrí k jeho zakladajúcim členom. Združeniu však pridal trochu pódiového enterteinerstva a slovenskej pesničkovej tvorbe líniu, ktorú doteraz nepoznala - bez pózy zaspievanú, omračujúco úprimnú "súkromnú lyriku". Hlavnú tému Malovičovej "subjektívnej lyriky" tvorí láska a jej častá polovičná obmena - erotika. Častý nesúlad týchto dvoch fenoménov pociťuje ako smutnú potrebu po súlade, no nesnaží sa nájsť za každú cenu východisko. Akoby vedel, že dnes naň "nikto nemá čas", a tak necháva problém "visieť vo vzduchu" v akomsi neukončenom geste. Pre poslucháča potom vzniká možnosť uvažovať o vlastných "nezakončených gestách".

Pri narábaní so slovenčinou nepostupuje exaktne, s okom na učebnici štylistiky, skôr impulzívne, s uchom na zvuku ulice. Vymýšľa si nové slová (napríklad: sedela na povečeranom stole) tak, aby zarazili novosťou a zároveň boli nezvyklou citovou väzbou na popisovanú situáciu. Ako takmer všetci členovia Slnovratu, aj Malovič spieva občiansku poéziu, pochádzajúcu z civilných vzťahov a pomerov svojho pracovného prostredia.(Je to určitým spôsobom obmena vzniku ľudovej pesničky, ktorú tiež v prvom rade spieval roľník a nie spevák roľníkovi. Samozrejme, Slnovrat je v inej situácii, ale úvaha týmto smerom určite vedie ďalej, ako k púhemu prirovnaniu.)

Nemôžeme obísť ani jeho tangá a kabaretné, miestami až skalácke pesničky (Žinčica blues).
PETER MICHALOVIČ

Narodil sa 6. júna 1953 v Bratislave. V pätnástich rokoch hral so skupinou Hot Dive, potom si už s bigbítom nezačínal. Vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a je sociológom v národnom podniku Hydrostav.

Na folkovej scéne sa sporadicky objavuje od roku 1975. S Ivanom Hoffmanom tvorili dlho nerozlučnú dvojicu (na scéne i mimo nej). Je jedným zo spoluzakladateľov Slnovratu (spolu s Hoffmanom, Janouškom a Valúchom) a zároveň jeho krstným otcom. Organizačne najzdatnejší člen združenia, dlho pôsobil aj ako hrajúci menežér (s Janouškovou pomocou). Vymyslel a zorganizoval prvú celoštátnu folkovú prehliadku v Bratislave - Letný slnovrat (19. júna 1981).

Píše pesničky o sebe, ľuďoch, o pocite odcudzenia. Útržok situácie, momentka z ulice načrtnutá jedným, dvomi veršami mu tvorí východiskový bod k úvahe, ktorou sa dostáva nad jej situačný zmysel. Narába so spomienkami ako so základnými faktormi, na ktorých buduje podobu svojho názoru (samozrejme sú ovplyvnené všetkým tým časom, ktorý od udalosti prežil). Je chodcom-pozorovatel'om na jednej strane, ale aj aktérom pamätajúcim si súvislosti javu. Pre publikum znamená výsledok jeho tvorby väčšie ako bežné sústredenie na piesne, lebo každá z nich sa po vypočutí stáva mnohovýznamovým útvarom, ponúkajúcim viac ako jednu interpretáciu.

Samota v Petrových piesňach je osamelosťou chodca "uprostred ľudí, ktorí mlčky idú po chodníku", ako spieva v refréne z pesničky Uprostred. Akoby sme už zabudli, že ulica nie je iba účelové zariadenie, po ktorom sa každý dostane za svojím cieľom, ale vytvára najmä priestor, kde sa môže hocikto s hocikým stretnúť, pobudnúť.
DUŠAN VALÚCH

Narodil sa 30. novembra 1952 v Svinnej. Do pätnástich rokov žil v Hradišti pri Partizánskom, neskôr sa presťahoval do Bratislavy. Prvé folkové koncerty odohral ešte ako študent po internátnych kluboch. Od roku 1976 hrával na koncertoch spolu s Milošom Janouškom. Po skončení Chemickotechnologickej fakulty SVŠT v Bratislave pracuje ako prevádzkový technik v Slovnafte. Je spoluzakladatel'om Slnovratu. Stalo sa už nepísaným pravidlom, že smiechom burácajúce publikum Valúcha nechce pustiť zo scény. Veselé, vtipnou šokujúcou pointou zásobené pesničky utkvievajú poslucháčom v pamäti a na nejednom vysokoškolskom internáte sa z "dvojverší" stali študentské slogany. Jeho texty sú založené na každodenných banalitách, nad ktorými sa v živote blahosklonne usmievame a mávneme rukou. Miestami sa v závere pesničky objavuje "zväčšovacie sklo" - absurdný verš, ktorý malichernostiam dáva iný rozmer. Potom neostane človeku nič iné, iba sa naplno zasmiať a striasť tak zo seba práve odhalený prízrak vlastnej konformnosti. Pokojný, jemne intonujúci Valúchov hlas sa k obsahu pesničiek hodí rovnako ako adekvátne znejúca, bluesovou dvanástkou často ovplyvnená gitara a stáva sa výrazným interpretačným prejavom. Podobne ako ostatní členovia Slnovratu, aj Valúch vychádza skoro výlučne z vlastných skúseností a zo svojho prostredia. Dokáže byť aktérom i pozorovate1'om zároveň, čo mu umožňuje urobiť dokonalú pesničku tak zo zážitku v práci - Nočná smena, ako aj z okamihov, v ktorých sa mu iný človek objavuje vo svojej všednej, na pohľad bezvýznamnej podobe (Portvišová baletka), ale s údelom, cez ktorý ho môže vidieť ďaleko za drobné personálne súvislosti.

Populár 3/1982

Copyright © 2012 Slnovrat - Všetky práva vyhradené │ Desing by Web Consulting, s.r.o.