SLOVENSKÉ PESNIČKÁRSKE ZDRUŽENIE SLNOVRAT OSLAVUJE "NEDOŽITÉ" DVADSIATE NARODENINY, PRE MNOHÝCH VŠAK EXISTUJE ĎALEJ

"Žijeme v krajine, kde nie je bežné, aby gitarista sedel na chodníku obklopený náhodnými okoloidúcimi a hral svoje pesničky. Bežná však nie je ani scéna, kde gitarista hrá svoje pesničky koncertne. Bežné dokonca nie je ani to, že vôbec niekto z vlastnej iniciatívy a pre vlastné potešenie verejne niečo robí. Spoločnosť', ktorá nás obklopuje, radujúc sa oficiálne zo svojich úspechov, smeruje neoficiálne k morálnemu i historickému krachu a jej občan žije schizofrenický, viactvárny život, ktorý najčastejšie smeruje k ľahostajnosti a skepse. Za tohto stavu predstavujeme pre určitú skupinu ľudí akýsi zdroj optimizmu, pre ďalšiu stelesňujeme trápnu naivitu, a konečne, pre tú najmenšiu, no najmocnejšiu, predstavujeme akúsi potenciálnu hrozbu." Takto videli svoju situáciu členovia bratislavského folkového združenia Slnovrat po prvom roku svojho pôsobenia. Najbližší piatok, 26. marca, si v bratislavskom Divadelnom klube na Školskej ulici 14 zahrajú po rokoch opäť spolu na koncerte, ktorým si pripomenú svoje "nedožité" dvadsiate narodeniny.

V Rolandovi na legendárnom korze

Za oficiálny začiatok existencie Slnovratu sa považuje 1. marec 1979, keď sa v bratislavskom klube Roland uskutočnil prvý koncert piatich skladateľov, textárov a interpretov - Ivana Hoffmana, Miloša Janouška, Júliusa Kazimíra, Petra Michaloviča a Dušana Valúcha. V upravenom pivničnom priestore 7 x 7 metrov s legendárnymi stoličkami, ktoré mali postupne v jednotlivých radoch za sebou poodpilované nohy, aby aj tí vzadu niečo videli, a kde sa do hľadiska vchádzalo cez javisko, sa vtedy zišla hŕstka pozvaných priateľov a známych. Druhý koncert bol však už vypredaný a na treťom sa k združeniu pridal Pavel Malovič (o štyri roky neskôr Martin Mašek). Voľba Rolanda nebola náhodná, mala niekoľko dobrých dôvodov. Bola to ideálna poloha v strede mesta na legendárnom korze, bolo to miesto stálej divadelnej scény súborov malých javiskových foriem, s ktorými sa cesty Slnovratu neraz prelínali a tvorivo ovplyvňovali, no a v neposlednom rade bol Roland vlastne aj jedným z mála miest, kde sa dalo pravidelne hrávať. To bol predpoklad stálej scény aj pre folk. Práve absencia takejto scény bola jedným z handicapov tohto žánru, ktorý sa na Slovensku presadzoval podstatne ťažšie než v Čechách.

Dobrému folkerovi musí poslucháč veriť.

Korene slovenského folku možno hľadať v období raných pesničiek Pavla Hammela, ktoré v polovici šesťdesiatych rokov uzavrel spolu s Mariánom Vargom platňou Zvonky zvoňte, neskôr v inšpirácii najmä baladickou ľudovou piesňou či francúzskym šansónom (Zuzana Homolová) a, samozrejme, vo vplyve svetových a českých folkových hviezd, akými boli Bob Dylan, Pete Seeger, Donovan, Joan Baezová či Jaroslav Hutka, Vladimír Merta, Vlastimil Třešňák, Dagmar Voňková alebo Petr Lutka. K priekopníkom tohto žánru na Slovensku možno zaradiť aj Sama Ivašku, Jozefa Spiegla s Alexandrom Illým, Zuzanu Lysonkovú či Gitu Šukajlovú. Tí však vystupovali skôr len sporadicky. Práve Slnovrat, pri ktorého zrode stál neodmysliteľný organizačný kultúrny duch vtedajších čias Ladislav Snopko, znamenal v tomto smere skutočný medzník. "Tých dvesto ľudí, ktorí sa snažia natlačiť do nevetranej pivnice s kapacitou asi 50 miest, aby boli v telesných mukách svedkami dve a pol hodiny čisto osobnej nezáväznej konverzácie a inštrumentálne v najlepšom prípade priemernej muziky, možno brať aj ako logický stav veci - a de facto si o sebe povedať, že sme silné osobnosti obdarené magnetizmom - alebo to možno vnímať ako nepochopiteľný sociálny jav, ktorého sme prostými obetami rovnako ako naši diváci," opisovali členovia Slnovratu novú situáciu, v ktorej sa zrazu ocitli. Folk je zo žánrov populárnej hudby najbližší pocitu všedného života. Prvoradý je preň text, slovo. Každý z poslucháčov dobrému pesničkárovi verí, vie, že mu dáva svoj vlastný pohľad na svet a robí ho takmer rovnocenným pozorovateľom. Slnovrat si túto dôveru získal veľmi rýchlo.

Sólisti, ktorých združovala jedine názorová báza Slnovrat bol skupinou sólistov, takže mohol naraz vystupovať na rôznych miestach. Slnovrat - to boli všetci spolu, ale súčasne aj každý zvlášť. Združovali sa výlučne na názorovej báze, interpretačné postupy boli každého súkromnou vecou. Tým bol Slnovrat originálnym hudobným pendantom výtvarných združení fungujúcich na podobných zásadách. Osobitosť a výlučnosť každého člena združenia, kde samozrejmou podmienkou bola vlastná hudobná i textová tvorba (výnimkou z tohto pravidla "ortodoxného" folku a súčasne výnimkou v udelení členstva v Slnovrate bol neskôr inštrumentalista Karol Svozil), ilustrujú aj útržky z dobových odborných kritík. Kým napríklad Hoffmanove pesničky zaraďovali k "dostatočne spevným, niekedy až beatovo znejúcim útvarom, ohromujúcich najmä otvorenosťou, s akou hovorí o najsúkromnejších ľudských problémoch", u Michaloviča podčiarkovali jeho profesiu sociológa, ktorý vo svojej zadumanosti sprístupňuje piesňové impresie z ulice, pripomínajúce "mosty zo všednosti". Kazimírovu zdanlivú romantiku, kde "za ľúbivou pesničkou cítiť kus skutočného odžitého života", strieda až nepríjemná otvorenosť entertainera Maloviča, ktorý simultánnou hrou na husle a ústnu harmoniku predvádza show, "ktorá je síce v kontraste s tou vel'kojaviskovou, ale neútočí na ňu, len ju poľudšťuje". Mašek zasa priniesol do Slnovratu "zmysel pre filigránsku prácu so slovom i s náladou a provokatívny imidž človeka, ktorý tu nie je na to, aby robil ľudí štastnými", Janoušek účinne kombinoval svoju neprehliadnuteľnú gitarovú zručnosť s "bezprostrednosťou, ktorou má asi najbližšie k vtedajšiemu prejavu českého folkera Petra Lutku", a spolu s Janouškom "najviac vytlieskavanejší" člen združenia Valúch imponoval skvelým rýmovaním v piesňach, "kde melódia slúži vtipne prehľadnému textu".

Neodolal ani Frešo či "warchalovec" Tedla

K pravidelným piatkovým koncertom v Rolande, kde pesničkári, a v iných dňoch aj divadelníci, boli aj vrátnikmi, organizačnými pracovníkmi, upratovačmi, pokladníkmi či údržbármi ("vtedy všetko fungovalo, až do občasných chvíľ, keď sa do zabehaného organizačného chodu vložili pracovníci 'Obkasu`. Vtedy sa súkolie zadrhlo, a tak, keď sa napríklad náhodou pivnica nedala otvoriť, koncert sa uskutočnil v priľahlom parku alebo vo vinárni Veľkí františkáni," spomína Miloš Janoušek), patrili aj hostia. Jednak takí, ktorí si zahrali sami - renomované osobnosti ako Merta, Mišík, Homolová a ďalší, potom neznámi ľudia (po jednom takom hraní sa stal stálym členom Martin Mašek: "Bolo to neuveriteľne príjemné obdobie života od momentu, keď som naskočil do posledného vozňa, až doteraz. Je to pre mňa séria príjemných prekvapení a neočakávaných momentov. Len tie prekvapenia sú stále 'rovnakšie`, ale čo už..."), alebo sprievodní hráči. Pravda, neraz sa to premiešalo a večery - boli aj také, keď sa pre nával publika hrali dva koncerty po sebe - sa končili folkovým jamovaním. A tak po Olovi Lachkom, ktorý začínal v duete s Kazimírom, si atmosféru koncertov Slnovratu nielen na jeho domovskej scéne, ale aj na rozličných folkových podujatiach a festivaloch v celom Československu zažil často napríklad Fedor Frešo (z legendárnych skupín Prúdy, Collegium musicum, Soulmen a dalších, aj džezových), ktorý svoj vzťah k folku už predtým brilantne dokazoval v spolupráci s Jaroslavom Hutkom. Ďalším vítaným spoluhráčom, ozvláštňujúcim "klasický" folkový zvuk, bol vtedajší huslista Slovenského komorného orchestra Milan Tedla, svoje si so Slnovratom odohrali aj gitaristi Vlado Velecký, Igor Jančár a Karol Kňazovický. Už spomínaným jediným inštrumentalistom, ktorému sa dostala česť byť riadnym členom Slnovratu, bol hráč na píšťalky, flauty a klarinet Karol Svozil. Fakt, že združenie v tomto prípade upustilo od požiadavky vlastnej tvorby, charakterizoval Miloš Janoušek ako dôkaz toho, "že Slnovrat sa stal pre svojich členov viac než len muzikantskou záležitosťou, že predstavoval životný štýl, názor a stal sa neoddeliteľnou zložkou prakticky každodenného života". Dušan Valúch, známy pod menom Bacil, ho dopĺňa: "Pôvodne som chcel skladať pesničky k táboráku, piesne o priateľoch a láskach trochu akože naozaj a trochu ako paródiu tohto žánru. Vyvinulo sa to inak. Stretol som ľudí so spoločným generačným pocitom a ten táborák sa presťahoval do Rolanda. Strašne veľa som sa na tom pódiu naučil a dozvedel. Spoznal som sám seba a ujasnil si hodnotový systém. Na tom základe stojí môj dnešný život."

Medzi divákov patrila aj ŠtB

Skutočnosť, že naozaj už nešlo len o hudbu, si nemohli nevšimnúť ani ochrancovia socialistického zriadenia z radov ŠtB. Ich vstup do života Slnovratu bol v porovnaní s rituálnymi tančekmi okolo schvaľovania textov a naťahovaním sa s úradníkmi v kultúrnych strediskách podstatne dramatickejší. Predvolania na výsluchy išli ruka v ruke s čoraz častejšími zákazmi koncertov, televízia, rozhlas či chystané nahrávanie platne mizli v nedohľadne. Folková hudba predovšetkým zásluhou Slnovratu patrila na Slovensku v 80. rokoch k nemnohým "ostrovom pozitívnej deviácie" a najmarkantnejšie bolo prepojenie pesničkárov s ochranárskym hnutím.

Traumu z rozpadu hojí Jednofázové kvasenie

Nielen spomínané problémy, hoci aj tie nesporne prispeli k stratenej pohode a bezstarostnosti, ale aj päťročná náročná autorská a koncertná činnosť, ktorú členovia združenia vykonávali popri svojom povolaní, sa podpísali pod postupné umelecké názorové rozdiely. Skomplikovala sa vzájomná komunikácia a ako spomína M. Janoušek, čoraz viac sa prejavoval rozpor v motivácii jednotlivých členov. "Na jednej strane to bol pocit potreby obyčajného hrania a príjemného ohlasu, na druhej hľadanie čohosi ďalšieho, poslania, využitia pesničky ako prostriedku. A tak sme sa v roku 1985 rozhodli riešiť rozporné predstavy o smerovaní Slnovratu oficiálnym zrušením združenia a prechodom na sólové vystupovanie." Pre úplnosť treba spomenúť ešte pokus o oživenie Slnovratu v marci 1987, táto epizóda však mala životnosť len niekoľko mesiacov. Odvtedy sa mnohé zmenilo. "Keď si spomínam na Slnovrat, zdá sa mi, že sa zmenilo veľa vecí. Žijeme úplne inú dobu, zmenil sa režim, na mojich gitarách hrajú moji synovia Paľo a Martin. Ja sa venujem práci v súkromnej firme a môj niekdajší spoluhráč Olo dobýva pevnosť Boyard. Čo sa nezmenilo, sú úplne živé spomienky na najkrajšie obdobie môjho života," hovorí Julo Kazimír. A Ivan Hoffman, dnes novinár žijúci v Prahe, ktorý prešiel asi najvýraznejšou zmenou od rozpadu Slnovratu, si spomína takto: "Krásne dobrodružstvo, výborná zábava a v čudnej dobe ostrov slobody. Myslím, že tým Slnovratom sme neboli iba my, ktorí sme písali pesničky. Zrejme by nevznikli bez ľudí, ktorí prichádzali do Rolanda. Slnovrat bolo spoločenstvo, v ktorom všetci sedeli na pódiu. Dokonca mám dojem, že Slnovratom boli predovšetkým tí, ktorí počúvali."
Už v čase rozchodu však vnútri Slnovratu existovala "platforma" Valúch - Svozil s názvom Jednofázové kvasenie, ku ktorej sa časom pridal aj Janoušek. Práve toto trio dodnes veľmi úspešne "nesie odkaz" Slnovratu. Kontinuita, ktorú každý pamätník výrazne pociťuje, je zrejmá z tvorby i atmosféry koncertov a pre mnohých je podvedome Jednofázové kvasenie synonymom Slnovratu. Lapidárne to formuloval pred pár dňami vo svojom vyznaní Pavel Malovič: "Slnovrat sa pre mňa nikdy neskončil." Hoci aj jeho ďalšie slová o tom, že toto pesničkárske združenie preňho znamenalo akési windows v čase, keď ešte windows neboli, majú svoje čaro.

Alexander Balogh, Sme 20. 3. 1999